• Kalendár

    August  2018
    Pon Uto Str štv Pia Sob Ned
       
      1 2 3 4 5
    6 7 8 9 10 11 12
    13 14 15 16 17 18 19
    20 21 22 23 24 25 26
    27 28 29 30 31  

Meditačné otázky

Na vaše otázky odpovedá Eva Joríková,
terapeutka a fotografka momentálne pôsobiaca v prímorskom mestečku v Anglicku.

Na cestu meditácie a liečiteľstva vykročila pred 20 rokmi. Pôsobí ako terapeutka, senzibilka, učiteľka meditácie individuálnou aj kolektívnou formou. Na seminároch zdieľa sprostredkované aj svoje vlastné techniky a vedomosti z oblasti filozofie duality, troj-jednoty, jednoty, čínskej filozofie 5 prvkov, fotografie a iných oblastí.

Meditačné otázky a odpovede (14)

Čo znamená Jednota?

Jednota je stav našej mysle. Neznamená zjednotenie protikladov mysle, pretože protiklady v našej mysli v skutočnosti neexistujú. My si iba namýšľame že existujú. Žiť v jednote znamená žiť bez predstáv. To čo vidíme našimi očami je realita a naša predstava o tom čo vidíme, ako by to malo vyzerať, alebo vyzeralo v minulosti, je protiklad. My si neuvedomujeme, že si takmer o všetkých veciach vytvárame predstavy. Je to automatická, neuvedomovaná činnosť. To že skutočnosť prirovnávame k predstavám, vytvára porovnávanie a teda následne nespokojnosť a  z nej prameniace myšlienky, predstavy a pocity, ktoré vytvárajú to, čomu vravíme utrpenie.

Ako sa prejavuje to ak je naša myseľ v jednote?

Prejavuje sa to dvomi spôsobmi, a to tak že to vieme, alebo to nevieme. Ak vieme že je naša myseľ v jednote, uvedomujeme si jednu a tú istú informácie v jednou momente za pomoci pocitu, predstavy aj myšlienky. Keďže to vieme, nemusíme si vytvárať predstavy o veci. Neporovnávame, vieme že vieme, že sme v jednote, čo vytvára radosť a jemnučký hrejivý pocit v celom tele, ktorý možno nazvať láska. Nič nám nevadí, všetko a všetkých prijímame také aké je, neposudzujeme, nerozoberáme v duchu prečo sa veci dejú tak ako sa dejú, proste to akceptujeme, prijímame také je, aj sami seba. Dá sa povedať, že tento stav je stále, len my mu nedovolíme sa prejaviť,. Nedokážeme si ho všimnúť, lebo sme stále zaneprázdnení rozmýšľaním, posudzovaním, predstavovaním si niečoho veľmi, veľmi dôležitého a to nám nedovolí byť tu a teraz. Sme mysľou, našimi myšlienkami, predstavami a pocitmi v minulosti, alebo v budúcnosti.

Čo je to svet protikladov?

Svet protikladov je skutočný, materiálny svet okolo nás. My ale túto prirodzenú protikladnosť nerešpektujeme a práve tým si vytvárame problémy. Dá sa povedať, že veci tak nejako robíme naopak. Svet protikladov znamená aktivita, žiť v tomto svete znamená byť aktívny, rešpektovať zákony vesmíru, zákony protikladov, ktoré ľudí prirodzene nútia byť aktívnymi, pracovať na sebe, byť lepšími.

Aké zákony platia vo svete protikladov?

Svet protikladov je jedna časť prejaveného vesmíru. Platia tu štyri vesmírne zákony, ktoré hovoria o vzťahoch medzi protikladmi:

  • zákon hovorí, že vo vesmíre existujú protiklady, ktoré sa nejakým spôsobom prejavujú. /napríklad biele a čierne, život a smrť, deň a noc, muž a žena/
  • zákon hovorí, že protiklady sú v neustálom pohybe /Pohyb je základnou vlastnosťou živej hmoty, prejavený materiály svet je produktom protikladov, výsledkom ich neustáleho pohybu. Bez protikladov by nebol život, neboli by planéty, nebola by naša Zem, neboli by sme my/
  • zákon hovorí, že medzi protikladmi panuje neustály boj /Tak ako sa noc snaží každý večer prevziať vládu nad svetom, rovnako aj v partnerskom vzťahu o niečom rozhoduje jeden partner a o niečom inom druhý partner, pretože sa každý z nich vyzná lepšie v niečom inom/
  • zákon hovorí, že ak sa jeden protiklad zmaximalizuje, mení sa na druhý protiklad /Slnko na jar prináša zrod, rast, zeleň, život. Pri dlhotrvajúcich páľavách v lete spôsobuje spálenie, zožltnutie, smrť toho čo prebudilo z jari k&nbs;životu. Rovnako vravíme, že všetko v malej miere prospieva a vo veľkej miere škodí. Trochu tepla spôsobuje zrod – život, veľa tepla spôsobuje spálenie – smrť. Trochu vody spôsobuje rast – život, veľa vody spôsobuje hnitie – smrť/.

Aký má dopad na nás ak chceme vidieť veci také aké sú?

Paradoxne, naša myseľ reaguje opačne ako by sme chceli. Vytvárame namiesto vytúženej jednoty ešte väčšie protiklady vo svojej mysli. Začíname hľadať tzv. pravdu, ale týmto hľadaním vytvárame často ešte väčší bludný kruh pocitov, predstáv a myšlienok, ktoré majú tendenciu nás ovládnuť. Preto nás naša myseľ nabáda vytrénovať v sebe všímavosť , ktorá nám dáva možnosť uvidieť labyrint, ktorý sami vytvárame v sebe. Snažíme sa oslobodiť od pomyselného nepriateľa a až vytrénovaná všímavosť nám dáva možnosť si uvedomiť, uvidieť, že bojujeme s veterným mlynom, nie s drakom. Napriek tomu že tomu tak je, je tento cieľ veľmi dôležitým medzníkom na ceste sebapoznania a dá sa ho len sťažka preskočiť, iba v ojedinelých prípadoch, tzv. kvantovým skokom v našom vedomí.

Čo je kvantový skok vedomia?

Je to stav, ktorý naše vedomie dosiahne neuvedomovane, nevieme ako k tomu prišlo, ani ako sme to urobili, nevieme to popísať. Nastáva niekedy pri psychických ochoreniach, napríklad epilepsii, po autonehode, šoku a iných náhlych, veľmi prudkých príhodách. Naše vedomie funguje ako školský systém. Po ukončení každého ročníka v škole dostaneme vysvedčenie. Po ukončení všetkých ročníkov školy získame osvedčenie, certifikát o absolvovaní a spôsobilosti vykonávať určitú činnosť. Proste učíme sa nejakú dobu a získame vedomosti a certifikát. Kvantový skok je akoby získanie certifikátu bez návštevy školy. Máme v ruke papier, ale nevieme v prvom momente k čomu je.

Čo znamená vedieť veci také, aké sú?

Viem je stav vedomia, fungovanie vedomia v trojjednote. Vedieť niečo znamená obsiahnuť informáciu pocitom, predstavou aj myšlienkou. Znamená to v praxi, že jednu a tú istú informáciu obsiahneme v tom istom momente všetkými tromi spôsobmi uvedomenia si vecí. Je jedno aký typ uvedomenia naša myseľ preferovala do určitej doby, ak sme v stave vedomia „viem“, všetky tri spôsoby uvedomovania sú zosynchronizované ako tanečnici v súbore. Toto zosynchronizovanie vytvára pocit radosti, takže sa dá povedať, že radosť vzniká ako dôsledok „viem“, ako dôsledok toho, že naša myseľ pracuje v jednote. Je možné povedať, že naša myseľ sa raduje že vieme. Ak by sme túto radosť mali preložiť do podoby slov, tak radosť znamená „viem, že viem“.

Ako funguje naša myseľ?

Princípom práce našej mysle sú pocity, myšlienky a predstavy. Tvoria uzavretý kruh. Ak vytrénujeme svoju všímavosť, dokážeme si to všimnúť. Pracujú v uzavretom systéme, podmieňujú jeden druhého v kruhovom pravidle. V praxi to vyzerá tak, že pocity sa dokážu meniť na myšlienky, myšlienky sa dokážu meniť na predstavy a predstavy sa dokážu meniť na pocity. Toto je jeden uzavretý kruh, ktorý funguje dvomi smermi, to znamená vľavo aj vpravo. To znamená že pocity sú schopné meniť sa aj na predstavy, tie na myšlienky a tie opäť na pocity. Môžu nastať DVE

VARIANTY:

1. pocity » predstavy » myšlienky » pocity
2. pocity » myšlienky » predstavy » pocity

Tieto vzťahy sa prejavujú ak naša myseľ funguje podľa zákonitostí sveta protikladov, teda vtedy ak sme presvedčení že dualita je jediným funkčným systémom vesmíru. Práve preto sú možné iba dve varianty fungovania ľudskej mysle v tomto systéme.

Ak sme presvedčení o tom, že síce existuje svet protikladov, ale ako súčasť sveta trojjednoty, v tom prípade naša myseľ mení fungovanie. Nastáva nasledovný spôsob nášho vnímania, pri ktorom vzniká JEDNA VARIANTA: pocity + predstavy + myšlienky = VIEM 

Nie je tu postupnosť, všetky tri vnímame naraz v jednom momente, v jednom priestore a čase a to je to, čomu vravíme „viem“. Jednu a tú istú informáciu vidíme ako predstavu, cítime ako pocit a napadne nás aj ako myšlienka. Toto zosúladenie vytvára pocit tichej jemnej radosti a uvedomenie si toho že: „viem že viem“.

Poznámka: V meditácii pri prechode z dualitného vnímania do vnímania trojjednotného, keď sa do určitej miery mení naše vnímanie, môžu niekedy vyskytnúť prechodné TRI VARIANTY fungovania našej mysle: 

1. pocit » predstava
2. pocit » myšlienka
3. Pocit /samotný/

Čo je to viera?

Viera je dar, je v nás a prichádza k nám každý deň. Všetky tri informácie sú pravdivé. Viera je naozaj všade, len my ju nevidíme, nevieme si ju uvedomiť a preto sa vydávame na cestu hľadania, niekedy možno tŕnistého, bolestivého hľadania svojej viery a tým pádom aj samých seba.

To že je viera v nás je síce pekné, ušľachtilé, ale málo nám to pomáha v našom každodennom živote, pretože si to neuvedomujeme. A preto hľadáme a hľadáme a blúdime, blúdime. Pritom stačí iba oči otvoriť okolo seba, pretože my môžeme pomôcť jeden druhému. To že sa dvaja ľudia stretnú na ulici, na večierku, či v práci znamená nielen slovnú konfrontáciu, ale aj výmenu energií, teda výmenu informácií ako takých na vedomej aj nevedomej úrovni. V našom prípade je pre nás zaujímavá podvedomá, teda neuvedomovaná úroveň, na ktorej sa nachádzajú všetky informácie, ktoré potrebujeme k svojmu životu. Všetky informácie , či už v našimi reálnymi očami videnom, alebo nevidenom svete sú poprepájané, jedna druhú ovplyvňujú, podmieňujú. A práve preto môžeme tvrdiť, že viera je prítomná v každej informácii ktorá k nám prichádza, a dokonca je akosi naakumulovaná, nahromadená v informáciách ktoré odmietame.

Ako vyzerá viera?

Viera nie je informácia, ale to pohyb. Pohyb ktorý dáva všetko ostatné do pohybu a tým sa prejavuje život. Je to niečo čo je s informáciou spojené, na čom informácia sedí, za pomoci čoho sa informácia roznáša po svete. Rovnako ako jazdec sedí na koni. Viera je kôň a akákoľvek informácia, teda pocit, predstava, či myšlienka je jazdec. Vo filozofiách sa preto hovorí o myšlienke ako o počiatku všetkého, pretože myšlienka je najhrubší článok z podmieného kruhu vzniku vnímania v našom vedomí. Dokážu ju všetci ľudia definovať, vnímať. Ale myšlienka v skutočnosti nestojí na začiatku nášho vnímania. Na začiatku stojí viera, alebo ako ju niektoré filozofie definujú, zámer. Vieru si nemožno predstaviť, presviedčať sa o nej. Hmm, vlastne sa možno o nej presviedčať, ale len o pocite, predstave, či o myšlienke o nej. Myslíme si že veríme ak sedíme pri oltári, ale vlastne iba si predstavujeme niečo, čo podľa nás vierou je. Cítime pocit „viery“, ktorý je však žiaľ iba našou predstavou o nej.

Čo si myslíme, že je viera Čo je viera
Pocit, myšlienka, predstava To, čo spôsobuje pocit, myšlienku, predstavu
Istota Viem
Láska Všetky pocity pokope
Porozumenie Vnútorné vedenie
Dobro Príčina dobra aj zla
Jednota Príčina jednoty aj duality
Kladný náboj (protón) v atóme Celý atóm, celý svet
To, čo je prejavené Príčina prejaveného sveta
To, čo sa vyvíja To, čo spôsobuje vývoj
Myšlienka kres ťťanstva Každá filozofia ju inak nazýva
Stálosť ť Pohyb, ktorý spôsobuje pohyb
Sloboda Príčina slobody aj neslobody
Život Príčina života aj smrti

Takže ako vyzerá vlastne skutočne viera? Skúsme si predstaviť krásnu ženu ktorá ide po ulici a oproti nej sa tackavým krokom približuje na prvý pohľad „slizký“ starý chlap s „hladnými“ očami. Snaha o úsmev premení jeho tvár na grotesknú figurínu. „Hladná opica“ napadlo by nás na prvý pohľad. Z pootvorených úst sa mužovi vplyvom zrýchleného dychu vyplavujú na pery početné bublinky slín. Očami vyzlieka ženu už zo sto metrovej vzdialenosti. Ona má dojem že cíti jeho studené, vlhké, túžbou sa chvejúce ruky hlboko vo svojom rozkroku…Nuž ak sa dokážete vžiť do tejto situácie, tak zažijete vieru. Áno, viera je pocit ktorý môžeme najskôr nájsť v pocite odporu. Ak dokážeme prijať to čo sa nám najviac hnusí, dokážeme najrýchlejšie spoznať čo je to viera. Preto sa toľko hovorí o prijímaní seba a iných takých akí sme, pretože to je najrýchlejšia a najbezpečnejšia cesta za poznaním viery a tým aj seba samého. V skratke by to znamenalo pre našu krásavicu precítiť k tomuto „chlípnikovi“ lásku na prvý pohľad. Hmm, dosť ťažko predstaviteľné, však?

Čo je to odpor?

Naša myseľ má veľmi zvláštny zlozvyk. Ak niečomu nerozumieme, alebo to nepoznáme, označí to ako zlé. Možno sme si všimli, že na jednu a tú istú vec, môžu mať dvaja ľudia odlišné názory. Je to preto, že všetci máme odlišnú výchovu, odlišné skúsenosti, návyky…Nuž a prečo máme v živote problémy? Len a len z tohto jednoduchého dôvodu. Ako často sme sa pristihli v živote, že bojujeme s „veternými mlynmi“? Alebo sme stále presvedčení o tom, že vždy máme pravdu, ale že všetci ostatní sú ignoranti a odmietajú ju uznať?

Odmietanie nie je naša prirodzená reakcia s ktorou sa rodíme. Odmietanie je produktom našej výchovy, vplyvu okolia a našich vedomostí, skúseností, návykov. Keďže je to niečo čo je neprirodzené, jedná sa o akýsi dosť neprospešný a život si komplikujúci zlozvyk. No ale my sme tu na to, aby sme sa zlozvykom odúčali, tak prečo nezačať hneď…

Aby sme boli presvedčení, že niečo je zlozvyk, musíme sa najprv uistiť o tom, že je to zlozvyk, že nám to neprospieva. Musíme to uvidieť na vlastné oči že je to tak a nemôže to byť inak. Deň čo deň praktizujeme svoje zlozvyky v každodennom rutinnom živote a trvá nám veľmi dlho kým nám „svitne“, kým si to všimneme. K tomu aby sme si všimli že niečo robíme inak ako nám prospieva, potrebujeme dve veci. Buď je to nami samotnými vypestovaná všímavosť pochodov našej mysle, alebo proste nám to niekto ukáže. „Aha, toto je hruška“. No ale čo na tom že hrušku vidíme, my ani tak neveríme že je to niečo čo sa dá jesť. Až keď zahryzneme do hrušky a potom do jablka a všimneme si rozdiel, potom uveríme. To je to, čomu sa v praxi hovorí „uvidieť veci také aké sú“. Znamená to uvidieť ich v dualite, proste porovnať ich s niečím podobným a svojimi zmyslami si všimnúť že sú odlišné. Takže našu hrušku aj uvidíme, aj ohmatáme, aj očucháme, aj ochutnáme. No a od tej doby náš zlozvyk považovať jablko za jediné „jedlé“ ovocie zmeníme a do svojho jedálnička zaradíme občas aj hrušky…Takto nejako to funguje s odporom a s odúčaním sa mu.

Čo je to stotožnenie sa s niečím?

Je to prastará schopnosť, vlastná ktorá je v celom prejavenom svete. Schopnosť stotožnenia sa s objektom je najstaršia schopnosť života ako taká. Dá sa povedať, že vďaka tejto schopnosti sme, vďaka nej sa prejavujeme, pretože my sme v pravom slova zmysle touto schopnosťou. Áno, MY SME SCHOPNOSŤ STOTOŽŇOVANIA SA s hocikým a hocičím. Schopnosť je niečo, čo je tu stále, čo existuje večne, pretože je schopná existovať vďaka svojej variabilnosti v rôznych podobách a v rôznych vývojových etapách života. Táto schopnosť je stará tak ako je staré ľudstvo, zem, vesmír prejavený, či neprejavený. Táto schopnosť nezanikne v čiernej diere, nikdy nezomiera, iba sa v neprejavenom svete neprejavuje, ale stále existuje. Dáva nám slobodu ak ju rešpektujeme a riadime sa jej pravidlami, fungovaním. Ak nerešpektujeme jej pravidlá fungovania, ak chceme fungovať podľa nejakých iných, svojim rozumom vymyslených pravidiel, vznikajú nám z toho problémy, ktoré sa prejavujú navonok ako ochorenia.

Ako žijeme ak neveríme že máme schopnosť stotožňovania?

V tomto prípade sme pravdepodobne racionálnym človekom, všetko sa v našom ponímaní riadi podľa hesla: “verím tomu čo vidím“ Ale práve toto heslo, ktorému veríme, ktoré je tak povediac našou životnou filozofiou je príčinou toho, že nevidíme to že sa stotožňujeme s mnohými objektmi vo svojom okolí. To čomu veríme a to čo je v skutočnosti pravda nie je vždy rovnaké. Napriek tomu že sme presvedčení o niečom svojim rozumom, fungujú v nás unifikované zákonitosti vesmíru. Prejavujú sa v našom tele, v našej mysli, lenže my o tom nevieme, nevšímame si to. Tieto zákonitosti sú rovnaké v každom z nás, len sa inak prejavujú a preto máme dojem že sme každý iný. Napriek tomu že neveríme že máme schopnosť stotožňovania sa s objektmi, táto schopnosť sa prejavuje proti našej vôli. Sme tu všetci na to, aby sme sa niečo naučili. Naučili preciťovať svet, rozumieť svojim pocitom, ktoré majú tendenciu meniť sa v našom prežívaní na predstavy a myšlienky. Pocit je najsubtilnejšia forma dorozumievania sa medzi živými bytosťami, niečo ako povestná telepatia. Pocit je prvý článok vnímania, potom sa mení na hrubo hmotnejšie predstavy vo vedomí a následne na najhrubo- hmotnejšie myšlienky. Nehovoríme o pocite ako keď nás niečo pichne, teda o bolesti, ale vravíme o pocitoch, respektíve o vnemoch, ktoré nesú v sebe globálnu informáciu od svojho odosielateľa. Niečo na spôsob prenosu informácií za pomoci dostredivých a odstredivých nervových vlákien v ľudskom tele. Takýto vnem môžeme reálne zacítiť, vedieť o ňom. Je úplne jedno či sa jedná o vnem v našom tele, alebo vo vesmíre. Ak by sme chceli zapísať do slov informáciu z jedného vnemu, museli by sme niekedy napísať celú knihu.

Ak sa snažíme vnímať prejavený svet iba na úrovni myšlienok, tak sme schopní svojimi zmyslami vnímať iba zlomok reality života. Tak ako nás kedysi rodičia či učitelia nútili ísť nasilu do školy, tak nás naše najprirodzenejšie vnútro, teda schopnosť stotožňovania o ktorej vravíme, núti učiť sa. Ak sa jej bránime, tak sa bránime vnímať svet okolo nás za pomoci empatie, /našej schopnosti stotožňovania/. S tým prichádza proti našej vôli k zadržiavaniu energie z objektov s ktorými sme sa nedobrovoľne, proti svojej vôli stotožnili v našom tele. Táto energia sa správa v našom tele ako cudzorodý element a spôsobuje rozličné fyzické, ale aj psychické problémy.

Je podstatné, aby som pri vciťovaní sa do predmetov snažil pomenovať môj pocit slovami? Často je zmena pocitu výrazne odlíšiteľná a promptná, ale nájsť „správne“ pomenovanie je zdĺhavý, hoci tiež zaujímavý proces. Je potrebný?

Áno, správne pomenovanie je „POCIT“.

Všetko je potrebné nejako pomenovať. Niekedy je však všeobecné pomenovanie oveľa účinnejšie ako si vymýšľať niečo čo nie je pravda. Takže jedným slovom, netreba sa trápiť nad  tým či objekty okolo nás sú smutné či veselé, závistlivé či dobrosrdečné. Ak pri ich vnímaní cítime pocit, proste si iba v duchu povieme že je to „pocit“ že objekt cítime, to úplne stačí. Tak ako máme slovnú pamäť, máme aj pocitovú pamäť, ktorú vytvárame práve tým, že si pocit zapamätáme. Rozvíjanie pocitovej pamäte pomáha rozvíjať intuíciu.

Vciťovanie, teda stotožňovanie sa s objektmi je vlastne komunikácie s okolím. Každý spôsob komunikácie slúži k získavaniu informácií. Informácie o objektoch má človek schopnosť získavať za pomoci vnemov, pocitov, predstáv a myšlienok. To znamená, prvotný vnem sa v našej mysli mení na pocity, predstavy, myšlienky, teda slovné pomenovanie. Keďže je to veľmi zložitý proces, ktorý sa prejavuje sa v každom z nás inak, preto je aj každá ľudská myseľ iná, preto sme každý iný vo svojom prejave.

Všetko čo robíme a o čo sa snažíme by malo mať nejaký účel. My sme sa narodili kvôli tomu, aby sme rozvinuli svoj vlastný osobnostný potenciál, ktorý máme každý iný. Tak ako je každá kvetina na lúke iná, trošičku, ale predsa iná, tak aj každý z nás má trošičku iné vnímanie. Nesnažme sa preto porovnávať sa s inými, chcieť robiť to čo robia oni. Oni sú iní, oni majú svoj spôsob vnímania a my máme svoj spôsob vnímania ktorý je iný ako ich a preto je jedinečný.